V čase, keď Snehová kráľovná odovzdáva žezlo tej Jarnej, sa žiaci prvého stupňa našej školy rozhodli osláviť narodeniny veľkého rozprávkára H.Ch.Andersena naozaj dobrodružne. Každý z nich mal totiž odvahu Statočného cínového vojačika, keď si obúval Červené topánky a chystal si Lietajúci kufor s pyžamkom, zubnou pastou a obľúbeným plyšákom. Nikto z nich nechcel vyzerať ako Škaredé káčatko, a tak Cisárove nové šaty ostali doma v šatníku.
Hneď na začiatku zložili nocľažníci sľub, v ktorom sa zaviazali, že knihy a rozprávky si budú vážiť a každú hádku urovnajú Ihlou na plátanie.
Večera bola veľkolepá, na tanieri lahôdka, na stoloch sviece, Iduškine kvety a v každej váze Sedmokráska. Niektoré deti sa síce od samej radosti premenili na Divé labute, ale Veľký morský had sa ujal vlády a odprevadil deti do divadla. Čert a Káča tam spievali a tancovali, deti sa smiali a tlieskali. Aj Slávik na Smreku červenel závisťou.
Tí starší preukázali odvahu večernou cestou do múzea, kde za jeden Strieborniak netradične spoznávali históriu nášho mesta.
Prváci za ten čas blúdili po tmavej škole a hľadali tie správne indície pre vytvorenie hesla: Už som čitateľ ( v žiadnom prípade nie Pastier svíň! ). Iba tak mohli byť pasovaní za čitateľov. A ako sa také indície hľadajú? No predsa s odvahou, rozumom a baterkou. Dievčatko so zápalkami sa medzi žiakmi našťastie nenašlo.
Azda najzábavnejšie bolo rozkladanie spacákov, čistenie zúbkov a rozprávka na dobrú noc. Tá sa premietala v školskom kine. Malá morská víla i Palculienka sa prikradli do sníčkov našich dobrodruhov.
A tak sa Záhradník a jeho panstvo ponorili do hlbokej noci. Dalo to síce veľa práce, aby v panstve zavládlo ticho a pokoj, ale oslava to bola parádna.
Každý Škriatok u kramára sa prebudil do krásneho slnečného rána a plný dojmov sa pobral domov. Hans sa usmieval a mával deťom na rozlúčku: Príďte aj o rok!
